Erik Baláž vie o medveďoch veci, ktoré človek bežne netuší ani o svojej blízkej rodine. Sledoval ich desiatky, aj z bezprostrednej blízkosti. Zoznámili sa v Tichej a Kôprovej doline, ktoré sa stali jeho osudom, odkedy ich ako šestnásťročný navštívil. Ten istý kus zeme učaroval aj talianskemu fotografovi Brunovi D´Amicisovi, ktorý čakal niekedy na dobrý záber aj celé týždne.
Zonácia zasahuje aj ich teritórium
Tichá a Kôprová dolina - to je posledná divočina u nás. Rozprestiera sa na ploche asi sto kilometrov štvorcových. Takéto panenské miesta nám v západných krajinách môžu len závidieť, pretože tam si ich ľudia zlikvidovali spolu s celou biodiverzitou, teda množstvom rôznych druhov živočíchov a rastlín. Tridsaťdvaročného Erika Baláža tento svet neprestáva fascinovať od chvíle, keď tu ako tínedžer objavil nedotknutú kostru jeleňa a prvýkrát zbadal medveďa pasúceho sa na lúke.
Nedávno o týchto miestach a medveďoch vydal výpravnú knihu Posledná pevnosť, pretože Tichá a Kôprová dolina sú naozaj posledným nedotknutým kúskom krajiny. To však môže byť minulosť, v stredu ministerstvo životného prostredia schválilo v tejto lokalite ťažbu dreva.
Divočina s Talianom
„Keď po horskej lúke kráča medveď, hory sa zdajú vyššie, údolia hlbšie, lesy tajomnejšie. Medveď dáva divočine mierku,“ píše v úvode knihy autor fotografií, Talian Bruno D'Amicis. Na Slovensko ho privial záujem o medvede, ktoré poznal aj zo svojej domoviny. Je vyštudovaným prírodovedcom, no umelecky založeným. Veda ho nelákala, chcel fotiť. Medvede.
Odporučili mu Slováka z Liptovského Hrádku, ten sa s ním stretol v pribilinskej krčme, zobral ho na pár dní do svojho sveta a tu, v divočine, sa spriatelili. „V skutočnosti som mal už niekoľkokrát predtým možnosť fotografovať medvede, ale keď to skúsite, nemáte toho nikdy dosť. Je ťažké odôvodniť túto posadnutosť,“ píše fotograf Bruno D'Amicis v predslove knihy.
Celý projekt trval tri roky, čo si vyžiadalo viac ako sedem mesiacov čistého času stráveného pátraním po týchto veľkých šelmách, ktoré sú mimoriadne plaché a odfotografovať ich vo voľnej prírode je extrémne náročné.
„Fotografie medveďov a vlkov, ktoré sú bežne prezentované v médiách, sú v prevažnej väčšine fotografiami zvierat chovaných v zajatí. My sme sa však snažili o úplnú autenticitu a pravdivosť našich záberov. V batohoch sme nosili až 35-kilové náklady techniky a nevyhnutnej výbavy na niekoľkodňové pobyty v divočine. Autá sme nepoužívali. Niekedy sme na dobrú príležitosť čakali aj celé týždne. Keď k tomu konečne došlo, museli sme byť absolútne koncentrovaní. Medveď je pred fotoaparátom krátky čas a vy musíte urobiť dokonalú fotografiu či filmový záber. Musíte myslieť na svetlo, kompozíciu a mnoho ďalších vecí. Fotografia by mala niečo povedať. Pritom si musíte dávať pozor, aby vás zviera nespozorovalo. Stačí, ak vietor na chvíľu zmení smer, a medveď je preč,“ spomína na náročný program Baláž.
Základom úspechu ich tandemu bolo podľa neho ich spoločné nadšenie z tunajšej neuveriteľnej divokej prírody, ktoré im dodávalo energiu aj vtedy, keď už boli na smrť unavení.
Z ich ďalších expedícií s kameramanom Robertom Rajchlom vznikol dokonca aj film Strážca divočiny. Ten bude mať premiéru o týždeň, 24. apríla na festivale Hory a mesto. „Vždy sa snažím prírode pomôcť a aj toto je spôsob,“ hovorí Erik Baláž.
Samostatná rasa
Baláž sa začal na medvede špecializovať na vysokej škole. Tieto mýtické tvory, ktoré severoamerickí Indiáni nepovažovali za zvieratá, ale za samostatnú rasu rovnocennú ľudskej, ho totiž nefascinovali odjakživa.
„Považoval som ich za nudné zvieratá, ktoré sa buď pasú na tráve ako kravy, alebo spia. Chcel som sa venovať výskumu vlkov. V oblasti operovala zaujímavá svorka, ale postupne ju vystrieľali, pretože prebiehala aj na nechránené územia, až ostal len jeden vlk, no a uznáte, že o jednom vlkovi sa nedá písať diplomová práca. Tak som si povedal, že sa teda budem zaoberať medveďmi.“
Postupne prichádzal na to, že medveď je zviera s veľmi zaujímavým životom, aj vnútorným.
Vyštudovaný lesník mal trpezlivosť aj povinnú dávku šťastia, a tak bol svedkom mnohých udalostí z medvedieho života. Na základe týchto pozorovaní prišiel na niekoľko zaujímavých hypotéz. „Neviem o tom, že by boli vo svete publikované,“ hovorí, ale jedným dychom dodáva, že neprečítal úplne všetku literatúru o medveďoch.
Samice bez mláďat
Zvláštne napríklad je, že samice spravidla nevyvádzajú mladé, aj keď sú sexuálne zrelé. „Všade sa uvádza, že medveď dospieva v treťom-štvrtom roku života. V praxi však majú medvedice osem až desať rokov, kým vyvedú mladé. Je jasné, že ide o určitú kontrolu stavu populácie, mne však išlo o to zistiť, ako takáto regulácia prebieha, pretože sa asi nedá očakávať od mladých samíc, že si povedia: nebudem sa teraz páriť, aby sme sa nepremnožili,“ vysvetľuje Baláž.
Zaujímavo to majú vyriešené svište - tie tiež musia mať obmedzený počet nových prírastkov, pretože v zime spí skupinka v klbku, mladé sú v strede. Keby ich bolo príliš veľa, dospelé svište by ich nemohli chrániť a podchladili by sa. Mladé môže mať len jedna samica a ak iná náhodou otehotnie, stará samica ju tak stresuje, až potratí.
„Toto je jedna z možností kontroly počatia aj u medveďov, ktoré síce nežijú v skupinách, ale dominantná medvedica akoby kontrolovala celé územie. Mladé medvedice často žijú na území svojich matiek, ktoré ich síce nevyženú - cudziu samicu by vyhnali - ale nedovolia im mať mladé. Matky to zariadia tak, že mladá medvedica potratí, alebo sa v dôsledku stresu ani nedostane do ruje - psychika pôsobí na hormóny.“
Len pre odolných
Druhý spôsob kontroly pôrodnosti je z ľudského pohľadu drastickejší - kanibalizmus. Vo výkaloch medveďov sa našli pozostatky medvieďat. V prírode etika neexistuje, samice to berú pragmaticky. Samec nikdy nezabije medvieďa samici, s ktorou sa páril, takže samice to využívajú a snažia sa spáriť so samcom, potenciálne nebezpečným pre potomstvo - ten síce svoje deti nevie identifikovať, ale dobre si pamätá pach samice, medvede majú výnimočnú čuchovú pamäť. A je úplne jedno, ak má samica potomstvo aj od iného samca, napokon, nie je nič mimoriadne, keď sú v jednom vrhu mladé od rôznych samcov.
„Samce na svojom území operujú dlhodobo, ale v roku 2006 došlo k výmene dvoch samcov. Nastal úplný prevrat. Päť mláďat z ôsmich zmizlo a v medveďom truse som našiel stopy srsti a pazúrov. Ostali len tri mladé. Ďalší rok sa ich narodilo dvadsaťštyri. Stratégiou samíc je páriť sa s čo najväčším počtom samcov, pretože tým znižujú riziko, že ich zožerú. Sám som bol svedkom, ako za jedným samcom chodili rôzne medvedice.“
Samce môžu mať ešte jeden záujem na likvidovaní mladých - ak samica príde o mladé, príroda zariadi, aby mohla mať ruju ešte v tej sezóne. Ak má mladé, najbližšiu ruju bude mať až o dva roky, lebo nasledujúci rok vynecháva.
Botanici a kolegovia
Medvede majú veľmi špeciálny cit pre rastliny. Baláž spomína, ako sa raz ocitol na lúke, kde sa pásli medvede z celého okolia. Tieto zvieratá žijú na svojich teritóriách, ktoré síce nejako striktne nestrážia a občas sa pohybujú aj na cudzích, ale toto je výnimka. Vysvetlenie je len jedno - na lúke rástli byliny, ktoré im špeciálne chutili.
Medvede majú šiesty zmysel - niečo medzi chuťou a čuchom, na podnebí majú umiestnený špeciálny orgán.
Vždy, keď idú jesť, podržia chvíľu jedlo bez pohybu v papuli a potom ho zjedia alebo vypľujú. Keď medvedica niečo je (a to robí stále, aby mala dosť mlieka), mláďatá chodia k nej, ovoniavajú jej papuľu a učia sa, čo je dobré. Rastliny nejedia, cicajú mlieko, ale pamätajú si.
Ak medveď nájde nejaký výdatný zdroj dobrej potravy, nenechá si to pre seba, ale dá o ňom vedieť. Esemesky posiela v podobe výkalov, chodí po vzdialenom okolí, značkuje, medvede v nich zacítia dobrotu a vystopujú zdroj.
Ľudské city ako láska k blížnemu sa vo zvieracom konaní hľadať nedajú. „Ide o takzvaný recipročný altruizmus, teda vzájomné robenie si dobra,“ hovorí Baláž. „Niekedy pomôžem ja tebe, inokedy ty mne. Takéto príklady sú v prírode pomerne bežné. Ak napríklad v Amerike vyplaví more veľrybu, o chvíľu je tam aj päťdesiat medveďov.“
Krvilačné šelmy?
Počet konfliktov človeka s medveďom podľa Baláža vôbec nesúvisí s počtom medveďov, ale so stavom biotopu. „Medvede majú svoj život a vôbec sa nepotrebujú stretávať s človekom či jesť odpadky. Nepotrebujú mať konflikty s ľuďmi. V Tichej a Kôprovej doline medveď nikdy nikoho nenapadol. Ak je medveď agresívny, vždy je za tým stres. Najrizikovejšími faktormi sú spoločné poľovačky. To príde tristo ľudí so psami, vytvoria kruh, ktorý sa uzatvára, a ak má medvedica mladé, chráni ich. V tomto chaose potom môže niekoho napadnúť.“
S medveďmi mal Baláž množstvo stretnutí, niektoré aj na dvojmetrovú vzdialenosť. „Raz sa ku mne rozbehli úplne malé medvieďatá, čerstvo vyšli z brloha. Nikdy nevideli človeka a chceli sa hrať. Medvedica ma zbadala, celá sa napla, dvakrát na ne fúkla, čo je privolávací signál a pozorne sledovala, čo urobím. Otočil som sa bokom a pozeral sa inde. Samica sa uvoľnila, akoby sa zmenšila, počkala na mláďatá a spolu odchádzali. Už sa len tak zo dva razy pozrela, či ich náhodou neprenasledujem. Keby som v tejto situácii začal robiť rýchle pohyby alebo kričať, určite by po mne skočila,“ spomína.
V prípade takzvaných kontajnerových medveďov zasa môžu nastať situácie, keď napríklad zviera stratí svoju prirodzenú plachosť, príde do blízkeho kontaktu s človekom, ktorý nevie, ako sa má správať a urobí niečo, čo si medveď vyloží ako útok. A vtedy zaútočí.
„Ale medveď kontajnery nepotrebuje, ak má potravu a pokoj,“ uzatvára Baláž. „Nikdy som nevidel, že by ceril zuby, a to som ich už videl dosť. Šelmu z neho robia len médiá.“
„Sú to naozaj výnimočné zvieratá s veľmi zložitou biológiou. Potrebujú množstvo potravy, rozľahlé teritóriá, v ktorých sa môžu slobodne pohybovať a uprostred nich bezpečné úkryty. Jedine z týchto dôvodov a tiež pre ľudskú aroganciu už vymizli z väčšiny svojho pôvodného rozšírenia. Pri pozorovaní medveďa z menšej vzdialenosti si môže človek uvedomiť jeho silu, sebavedomie a niekedy takmer ľudské držanie tela.
Pre mňa predstavujú medvede absolútnu slobodu, pôvodnú prírodu, tú časť planéty, ktorá sa neprispôsobuje ´pokroku´ ľudstva. Divočinu. Medveď je krásne zviera, urobte jeho fotografiu a každému sa bude páčiť. Pre mňa je fotografia krásna, ak zobrazím medveďa spolu s jeho prirodzeným prostredím, v jeho biotope. Vtedy môžem najlepšie vystihnúť jeho podstatu,“ vyjadril sa D´Amicis.
Téma zonácie Tatier sa týka aj medveďov.„Zóny rozvoja cestovného ruchu sú navrhnuté aj v oblastiach, kde by nemali čo hľadať, napríklad v Belianskych Tatrách. Tu je v prírodnej rezervácii s piatym stupňom ochrany navrhnutá zjazdovka a lanovka, les sa teda vyrúbe,“ komentuje situáciu Baláž.
V Roháčoch budú rozvojové zóny až po hrebeň. „Pre klimatické zmeny potrebujú stavať zjazdovky vyššie a vyššie, ale idú do teritórií svišťa a medveďa. Na novej zjazdovke na Solisku sa začal pohybovať medveď. Zjazdovku totiž navrhli tak, že pretína medvedie chodníky a medvede musia chodiť cez ňu.
A potom povedia, že medveď je premnožený, lebo chodí na zjazdovky. Ale kto mu natlačil zjazdovku do teritória?“ pýta sa Baláž.
