V Strážovských vrchoch, na severozápade Slovenska, sa na konci decembra roztopil takmer všetok sneh. Potom napadol veľmi sypký prachový, ktorý bol pri veternom počasí stále v pohybe. Na stopovanie nie zrovna najlepšie podmienky, ale niekoľko krátkych stopovaní sa podarilo.
Mala to byť celkom krátka pochôdzka, spojená s kontrolou fotopascí, kedy väčšinou nosím len malú kameru za opaskom, ale dnes bolo krásne slnečno a tak som zobral aj fotoaparát. Pred výšľapom som zhodil jednu vrstvu oblečenia, aby som sa zbytočne nespotil. Bočným hrebeňom som sa dostal až na úroveň skál, kde som mal nainštalovanú fotopascu.
Chôdza po vrstevnici, v prudkom svahu a na prachovom snehu nebola o tom ako nespadnúť, ale o tom ako dopadnúť. Keď som narazil na čerstvé rysie stopy, mal som tušenie, že by mohli byť na skalných terasách, ku ktorým som smeroval. Potom sa moja chôdza zmenila na „balet“. Od toho miesta ma oddeľoval už iba krátky, ale strmý hrebienok. Vyliezol som ním po štyroch a už som sa chcel vystrieť, keď som ich spozoroval.
Ležali tam nehybne pritisnuté vedľa seba, rysica otočená hlavou ku mne. Myslel som si, že si ma určite všimli, ale ani po minúte, som nevidel žiadny prejav vyrušenia. Preveril som to ešte ďalekohľadom a keď som videl, že oči majú zatvorené, pomaly som sa skryl naspäť za horizont. Vzdialenosť medzi nami mohla byť približne 50 metrov. Vietor som mal ideálny, ale čudoval som sa, že ma nepočuli. Zrejme ich uši zamestnal kŕdlik sýkoriek, ktorý tam veselo poletoval. Pomaly som si z krku zložil ďalekohľad, fotoaparát a cez hlavu som si prehodil kapucňu maskovacieho obleku. Bolo -6°C a slnko tu v zime nezasvieti. Chcel som si obliecť bundu, ktorú som mal v batohu, ale nemohol som riskovať vyrušenie rysov akýmkoľvek neprirodzeným zvukom.
Pomaly som sa vzpriamil, už s pripraveným fotoaparátom a urobil prvý záber, s malou dušičkou, či nezapočujú zvuk uzávierky. Bez reakcie. Vydýchol som si. Oddychovali na skalnej terase, s dobrým výhľadom do doliny. Ubehlo asi 45 minút a okrem niekoľkých cvikov z mačacej jogy to bol pomerne statický obrázok. Bol som naklonený na pravú stranu, aby mi stromy nezavadzali vo výhľade. Začali mi tŕpnuť nohy a potreboval som zmeniť polohu. Jedno z mláďat bolo výrazne agilnejšie a chcelo sa hrať. Bol to samec a voči druhému mláďaťu sa prejavoval dominantne. Fackami a kúsancami vyprovokoval súrodenca k aktivite. Konečne. Zmenil som polohu. Už to vyzeralo tak , ako som o tom sníval. Súrodencov aj počas zápasenia rysica starostlivo olizovala. Do hrátok sa občas zapojila aj ona a generačný rozdiel sa zrazu stratil. Po hodine a pol jedinečného pozorovania sa rysica zodvihla a spolu s mláďatami pomaly a spontánne odkráčala.
Počkal som ešte asi 20 minút, aby ma nezapočuli. Odísť som ale ešte nemohol. Vo fotopasci som musel vymeniť batérie a SD kartu. Trasúc sa od zimy som to takmer nedokázal. Z ležoviska som ešte zobral niekoľko rysích chlpov a lokalitu som mohol s dobrým pocitom opustiť. Keď som už bol v dedine a čakal na kolegov, prechádzal som si fotku za fotkou a až vtedy som si skutočne uvedomoval, čo som zažil.
BEŇADIK MACHCINÍK
