Tento rok je aj v Strážovských vrchoch dostatok snehu na stopovanie. Mrazivé januárové počasie pokračovalo aj dnes. Cestu som si naplánoval na lokalitu, kde som už dlhšie nekontroloval fotopascu s nádejou, že tu narazím aj na stopy rysa alebo divej mačky.
V doline som odparkoval auto, zbalil fototechniku a príslušenstvo k fotopasciam, obliekol si biele návleky a vyrazil južným svahom na hrebeň. Snežnice som si nebral, lebo spodné partie mali len nízku a zmrznutú snehovú pokrývku a vo vyšších polohách som uprednostnil tichší krok pred komfortom. Bočným hrebienkom sledujúc stopy zveri na snehu som vyšiel na zvážnicu. Od nej vyššie už snehu pribúdalo s každým výškovým metrom. Snehu tu bolo po kolená a chôdzu som si uľahčoval v stopách diviakov a jeleňov. Pod hrebeňom som našiel perfektné miesto pre mačky a tak som tu osadil fotopascu. Na hrebeni som narazil na stopy od snežníc. Okrem nich tu ešte boli stopy líšky a vysokej. Rys žiadny. Aj keď som postupoval pomaly, spotil som sa statočne. Vydýchal som sa a po severnom svahu som sa spustil k fotopasci, najkratšou možnou trasou. Sneh tu bol relatívne sypký, na povrchu jemne stvrdnutý. Pri brodení som so sebou hrnul malé lavínky. Smeroval som ku skalnej stene, ktorú som musel obísť. Keď som už bol na jej úrovni, zrakom som skontroloval suťovisko pod ňou. Rys!
Jedinečné pozorování. Foto: Beňadik Machciník
Okamžite som identifikoval tvora ležiaceho na zasneženej skalnej terase a hneď som zastal. Sneh sa ešte zotrvačnosťou šuchotal po strmom svahu a ja som už čakal pohotovú reakciu rysa a inštinktívny útek. Našťastie pre mňa sa tak nestalo. Rys ležal na ľavom boku, chrbtom ku mne a spal. Fotoaparát som mal na krku, tak som ho opatrne zapol a s tichou uzávierkou som urobil prvý snímok. Bol som od neho asi 20 metrov a uvedomoval som si, že vzhľadom na malú vzdialenosť sa toto pozorovanie môže veľmi rýchlo skončiť. Vyhodnotil som situáciu. Vietor dobrý, v korunách stromov vtáky, mobil vypnutý, sneh so slabou škrupinou, pozícia nie najlepšia, lebo pri čupnutí, by som rysa cez horizont nevidel. Na dva kroky podo mnou bol buk, o ktorý by sa dalo oprieť. Ale ako urobiť dva kroky pri ostrovidovi na 20 metrov v takomto snehu? Všimol som si, že ušnice mu zameriavali poletujúce vtáčiky. Modlil som sa, aby nado mnou nespustil výstražnú kanonádu brhlík, ktorého som započul medzi poletujúcimi sýkorkami. Vtáky mi však naopak pomohli, lebo zo stromu nado mnou zhodili kôpku snehu, ktorej šuchot po konároch a následne po snehovej škrupine som okamžite využil a urobil som dva kroky k stromu. Hneď som sa naň nalepil a bez dychu čakal na reakciu spiaceho ducha. Žiadna. V stoji som urobil ďalšie snímky. Obraz bol roztrasený, statív som so sebou nemal a tak som sa rozhodol ešte raz zariskovať a čupnúť si do snehu. Vyšlo to.
Po asi 15-tich minútach filmovania som začal šetriť batériu a fotoaparát som vypol, lebo scéna bola pomerne statická. Rys stále ležal. Pod zadkom sa mi začal topiť sneh. Vlhkosť a chlad ma začali skúšať. Rys sa začal prebúdzať, najskôr zdvihol hlavu, potom si sadol a začal sa naťahovať. Potom sa začal olizovať, pomaly a ležérne, akoby si to vychutnával. Fotoaparát som prebudil k životu a zvečňoval tieto jedinečné okamihy. Sadol si opačne a ukázal mi aj druhú stranu svojej škvrnitej identity. Všimol som si výrazné bokombrady a menej výrazné rozetové škvrnenie. S identifikáciou som sa teraz netrápil, veď doma na to bude času dosť, ale jeden typ som už mal. Najviac sa podobal na dospelého samca Beňadika, ktorého som už fotopascou zachytil v minulom roku.
Rys pozoroval poletujúce vtáky, akoby chcel porozumieť ich komunikácii a na každé výraznejšie písknutie okamžite reagoval. Uvedomil som si, že teraz by som sa k nemu už nedostal. Mal som naozaj veľké šťastie. Rys si opäť presadol a pozorne sledoval dianie okolo seba a občas preveril situáciu citlivým čuchom. Bol to vzrušujúci pocit sedieť blízko „lesného ducha“, ktorý o mne nevedel a správal sa úplne prirodzene. Čas pomaly plynul a mráz sa mi postupne prehrýzal cez vrstvy oblečenia. Ruky som mal holé kvôli ovládaniu fotoaparátu. Nohy som si už necítil. Uvedomil som si, že takto si môžem podkopať zdravie. Musel som sa postaviť, aby mi prekrvilo nohy. Čakal som, ako sa bude rys správať a ak by sa udialo niečo zaujímavé, ešte by som to vydržal. Rys si opäť ľahol a bolo rozhodnuté. Ďalšiu hodinu by som už nedal ani ja, ani foťák. Hlavu mal mierne sklonenú, oči prižmúrené, ale jeho ostražitosť nepoľavila. Postavil som sa. Zmrznuté nohavice a návleky praskali pri vystieraní, čo neušlo rysiemu sluchu a s chirurgickou presnosťou ma prebodol jeho zrak. Bol som ticho, ale v mysli som sa mu ospravedlňoval, že som ho takto tajne očumoval. Uprene sa na mňa pozeral a pomaly sa dvíhal. Obzrel sa dozadu a opäť na mňa. To bol náš posledný vizuálny kontakt. Ladne sa otočil a decentne odkráčal medzi skaly, kde sa mi stratil.
Zhlboka som sa nadýchol a začal som si naťahovať stŕpnuté nohy a ruky. Až teraz ma prepadla ozajstná triaška, až mi to bolo smiešne, lebo som to nevedel zastaviť. Skontroloval som ešte fotopascu, na ktorej som videl, že tento rysák tu bol len dva dni po sebe a inak nič. Bolo to naozaj veľké šťastie, že som tu naňho natrafil. Odišiel som opačným smerom ako on a v jeho staršej stope som ešte našiel zahrabaný trus. Je veľmi pravdepodobné, že tu mal niekde blízko aj korisť, ale do špajze som sa mu už neopovážil nazrieť. Doma som zistil, že som sa skutočne stretol s dospelým samcom Beňadikom. Sledoval som ho jeden a pol hodiny. Bolo to moje desiate a zatiaľ najkrajšie pozorovanie tejto nádhernej šelmy vo voľnej prírode.
BEŇADIK MACHCINÍK
